„Boha nebolo. Boh bol vtedy na dovolenke“ (Ten,čo prežil holocaust)

Autor: Tomasz Chłoń | 1.9.2013 o 12:18 | (upravené 1.9.2013 o 12:39) Karma článku: 20,93 | Prečítané:  15876x

Výročia ako 1. september - útok hitlerovského Nemecka na Poľsko sú príležitosťou, aby v pamäti potomkov ostalo niečo trvalejšie, a to hlavne preto, že priami svedkovia obdobia vojny od nás už odchádzajú. Viem že spoločné historické knihy sa píšu ťažko, ale je to možné, čoho príkladom sú Francúzsko a Nemecko. Poďme v ich šľapajach. Poliaci a Nemci (spoločná učebnica bude vydaná na budúci rok), ale aj iní.

* * *

2. augusta som bol na dojemnom výročnom koncerte, organizovanom v bratislavskej Redute na pamiatku stoviek tisíc padlých Rómov. Nebolo potrebné poznať rómsky jazyk, aby človek cítil v ich piesňach bolesť, ale zároveň aj radosť z víťazstva nad smrťou.

Na druhý deň, keď som cestoval vlakom z Bratislavy do Varšavy, som čítal v SME o rómskom vyhladzovaní a začala sa medzi mnou a redaktorom Rudolfom Sivým mailová korešpondencia, lebo po prečítaní článku som mal pocit, že za zločiny II. svetovej vojny je hitlerovské Nemecko zodpovedné len v malej miere, a že vinný je niekto iný.

* * *

Vo svojej rodine mám nemecké korene. Nemci vykonali množstvo edukačnej práce. Ale objavuje sa u nich občas pokušenie relativizovať zodpovednosť za holokaust, likvidáciu Rómov, a likvidáciu iných.

* * *

Čo sa týka historického vzdelávania o II. svetovej vojne, zvlášť mladej generácie, tak v mnohých krajinách je ešte čo doháňať. A možno najmä v tých víťazných. Stalin napríklad, prečkal Varšavské povstanie, aj keď jeho vojská stáli na druhom brehu Visly a mohli zabrániť masakre. Aké bolo percento vyvezených a zlikvidovaných Poliakov a obyvateľov Estónska, Litvy a Lotyšska do sovietskych gulagov? Aká časť ich elít zahynula alebo musela navždy emigrovať? 20 – 30 %? Možno aj viac.

Preto je dobré, že Európsky parlament vyhlásil 23. augusta 2008, v deň 69. výročia paktu Ribbentrop-Molotow, za Európsky deň pamiatky obetí stalinizmu a nacizmu. Založená na základe iniciatívy ministrov kultúry Nemecka, Poľska, Slovenska a Maďarska, Európska sieť Pamäť a Solidarita začína tento rok dlhoročný projekt, ktorého cieľom je zachovať v mysliach Európanov tento dátum, ako symbol na pamiatku obetí totalitných režimov XX. storočia.

Každý rok počas prvých týždňov novembra nosia obyvatelia štátov britského Spoločenstva národov červené maky pripevnené na oblečení. Symbolizujú pamäť o krvi prelievaní na bojiskách 1. svetovej vojny.

Počas posledného týždňa augusta a prvého týždňa septembra nosme brošňu „Remember. August 23“ pripomínajúc si tak desiatky miliónov obetí totalitných režimov. Tak dlho sme to nemohli robiť.

* * *

Je tu ešte jeden – temný mrak „definitívneho riešenia“: tragédia homosexuálneho prostredia. V Auschwitz to bola špeciálna kategória väzňov. Zahynulo ich tu určite viac než 15 tisíc, ako sa odhaduje. Ak sa chcete dozvedieť viac, prečítajte si správu Roberta Biedronia, poslanca Sejmu PR (po poľsky alebo po anglicky).

* * *

Nemecký nacistický koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau bol oslobodený 27. januára (1945) a na tento deň pripadá Deň spomienky na obete holokaustu. Keď nám bude zima pri kladení vencov pri pomníkoch obetiam holokaustu, spomeňme si, čo znamená tá hodina, dve, či tri na mraze, v porovnaní s hororom, ktorí prežívali väzni, polievaní v mrazoch vodou, a tak boli odkázaní na smrť, alebo židovskí rodičia a ich deti likvidovaní plynom.

* * *

"Ľahko" je seba považovať za obeť. Je však ťažšie vinu znášať. Nie len tú osobnú, ale určitým spôsobom aj kolektívnu, a to za to, čo vtedy robili naši rodáci. Mne pomohla – píšem to s ťažkým srdcom – kniha „Susedia“, kde Jan Tomasz Gross opisuje usmrtenie Židov Poliakmi v Jedwabnom okupovanom Nemcami a podľa nej natočený film „Dozvuky“ (hrala v ňom Zuzana Fialová). Pravda oslobodzuje? Neviem, či všetkých. Ja som sa tuším stal lepším človekom.

* * *

Leszek Kołakowski (najvýznamnejší poľský filozof XX. storočia): „Podmetom antisemitizmu je chamraď... Chamraď ožije v mase, roztrúsená si nezachová pocit solidarity, ale nejasne uvedomujúcu si pripravenosť na obnovenie tej väzby, ktorá nie je ani triedna, ani národná, ba ani to nie je žiadna trvalá väzba, ale len príležitostná, majúca menný obsah... Chamraď je kulminácia kolektívneho negatívneho napätia pozbaveného sebapoznania svojho pôvodu a z tohto dôvodu dajúceho si nanútiť práve akýkoľvek smer expanzie, ak bude dostatočne jednoduchý, konkrétny, nevyžadujúci si myslenie a uvoľňujúci všetky brzdy...“

A ďalej to najdôležitejšie:

„Chamraď môže pracovať aj napriek samozrejmým väčšinovým záujmom svojich účastníkov, z pravidla je nasmerovaná na vedomie zvonka – sama nie je v stave vytvoriť formy svojich činností ani ich zorganizovať...“

* * *

Vrátim sa k myšlienke z predošlého blogu: výročia (napr. 1. september – nápad hitlerovského Nemecka na Poľsko) sú príležitosťou, aby v pamäti potomkov ostalo niečo trvalejšie, a to hlavne preto, že priami svedkovia obdobia vojny od nás už odchádzajú. Viem že spoločné historické knihy sa píšu ťažko, ale je to možné, čoho príkladom sú Francúzsko a Nemecko. Poďme v ich šľapajach. Poliaci a Nemci (spoločná učebnica bude vydaná na budúci rok), ale aj iní. Niektoré mohol by podporiť Vyšehradský fond.

Nota bene aktívne je vedený aj poľsko-ruský dialóg. Funguje Poľsko-ruská skupina pre zložité otázky pod vedením prof. Adama D. Rotfelda (bývalého ministra zahraničných vecí) a prof. Anatolija Torkunova (rektora MGIMO), ako aj Centrá dialógu a porozumenia vo Varšave a v Moskve. Vznikajú spoločné zbierky dokumentov. Spolupráca je realizovaná aj v oblasti vzdelávania. Napĺňa to optimizmom.

Vyskúšajme to, aj keď treba byť realistom. Celkom objektívneho písania a všeobecnej výučby o 2. svetovej vojne a histórii vôbec sa nikde (ani u nás v Poľsku) asi nedočkáme. Nie je, do istej miery, charakter človeka - "homo homini lupus" (človek človeku vlkom) - jeho podstatou? Je to až neuveriteľné, ale predsa čerstvo pravdivé, čo sa dialo v Juhoslávii pred 15 – 20 rokmi, aj napriek tomu, že boli ešte v pamäti hrôzy II. svetovej vojny (národy bývalej Juhoslávie stratili v rokoch 1939 – 45 viac ako milión obyvateľov).

* * *

Z každého človeka je možné vydobyť vlčiu povahu. Ale súčasne je možné vytvoriť také silné bariéry, aby bola jej úroveň veľmi ťažko dostupná. V medzinárodných vzťahoch sa to podarilo len spoločne. A preto Európska únia, ako povojnové predsavzatie, je tak neobyčajným projektom. Rovnako aj vo vzdelávacom procese. Rozvíjajme ho na základe pravdy a lámaním stereotypov. Nech sú tomu nápomocné aj, a možno predovšetkým, najbolestnejšie výročia.

 

Prečítajte si aj: HEART OF EUROPE - Blog Tomasza Chłonia v angličtine
Navštívte aj: Webová stránka Veľvyslanectva Poľskej republiky v Bratislave

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?